Cítim, je to neodvratné,
ako prezentácia žalúdočných štiav
pri prechode cez Šturec.
Potrebujem pocítiť
zimomriavky na koreni nosa.
Na brehu rieky
skúšam splynúť s prúdom.
Aj to trochu ide
ale potrebujem preraziť tú hranu,
ísť za obzor a odovzdať vnímanie.
Ale kde.
Tá zasratá voda ma ešte aj ukľudňuje.
Ale ja sa nechcem ukľudniť !!!
Ach.
Asi som
a vždy budem len kameňom.
STÁLE NA DNE.
A čo mi ten bastard osud sedí na hrudi,
nemôžem dýchať, nieto plakať
Pre istotu ešte pridá tri rany na solar,
to len nech sa nenudím.
Hmmm...
Prečo som zabudol, ako plakať?